Začalo sa to narodením mojej dcéry. Tešila som sa na novú rolu matky, ktorá mi prišla prirodzená pozorujúc ostatné mamy, ktoré som stretávala. Nádherné zdravé dieťa v mojom náručí, slniečko, ktoré navždy zmenilo niekoľko životov. Hlavne ten môj.
Ako prvorodička som sa mnohé učila za pochodu. Veľa nevyžiadaných rád ako dieťa obliekať, koľko a kedy dojčiť, či očkovať, dávať čajík alebo nechať dieťa vyplakať v kočíku, miesto privinutia si ho na hruď, aby v súlade s tlkotom našich sŕdc mohla v kľude spinkať. Čistý zmätok, či niečo robím správne.
Moje očakávanie, že všetko bude fungovať ako hodinky, náš spoločný súlad a neprekonateľné šťastie, bolo v prvých mesiacoch pod paľbou silných plačlivých večerov často až do noci kvôli bolestiam bruška alebo plačlivých dlhých chvíľ, kedy som zúfalá nevedela pochopiť, čo moje dieťa chce alebo potrebuje.
Stala som sa matkou, no stále zostala človekom, ktorý potreboval chvíľu pre seba, sprchu, toaletu osamote, či len tak si kúpiť niečo malé pre seba, pre potešenie. Nedalo sa. Zúfalstvo sa začalo približovať čoraz viac. Pre zachovanie ako tak zdravého rozumu, udržanie rodinných vzťahov a naplnenie vízie ďalšieho dieťaťa bolo nutné konať. Hľadať spôsob komunikácie a porozumenia s malým dieťatkom. A našla som.
Znakovaním sa nám otvorila brána do nekonečna. Zistila som, že 5 mesačné dieťatko sa pozerá na moje ruky, na to, čo mu ukazujem a vidím v očkách záujem. Verila som, že každým opakovaním sa približujeme k naplneniu cieľa, vízie, že to má zmysel a budeme sa vedieť pochopiť. A vo finále mi bude vedieť ukázať čo odo mňa potrebuje a ako sa cíti. Nebolo to však zo dňa na deň.
Tak sa aj stalo. Po niekoľkých týždňoch častého opakovania znakov prišlo požiadanie si o mliečko. V okamihu, keď som ja ako matka usúdila, že 10 minút na prsníku je dosť (tak ako ma to naučili na novorodeneckom oddelení) a odpojila som ju od zdroja obživy, čo bolo štandardne sprevádzané veľkým plačom.
Tá malá ručička zatiahla prstíky do pästičky a opäť ju otvorila. A zase… Bolo mi okamžite jasné, o čo ide. Poskytla som jej čo žiadala s nehou, odovzdaním a slzami v očiach. Pre nás to bol okamih vykročenia na cestu dôvery, pochopenia a podpory. Už bez plaču.
Stačilo približne 30 – 40 znakov, aby so mnou dcéra zdieľala svoj svet. Aby som jej rozumela a pochopila i ona to, o čom jej rozprávam a čo jej ukazujem. Chvíle, ktoré sme strávili znakovaním vonku na prechádzkach, či doma nad knižkami mám vryté hlboko do pamäti. Keď vo veku 1,5 roka začala rozprávať a postupne opúšťať znaky vedela som, že naša vzájomná komunikácia má silnú základňu podpory, porozumenia a otvorenosti.
Keď sa narodil syn, vedela som, že znakovanie bude rovnako sprevádzať naše životy a poskytne nám zblížiť sa tak, ako sme to mali už „otestované“. Už však bez plaču a zúfalstva. So skúsenosťami, že to funguje a má to zmysel.
Staršia sestra prevzala na seba rolu učiteľky a zaučila mladšieho brata do tajov jednoduchých gest, ktorými sme sa dorozumievali za sprevádzania hovoreného slova. Syn silno motivovaný sestrou a aktivitami okolo seba (začala som robiť prvé kurzy znakovania pre verejnosť) spájal znaky do viet a využíval maximálnej miere 80 znakov, kým začal rovnako ako sestra po čase rozprávať a opúšťať gestá.
Dať deťom viac. Dopriať rodinám viac. Vízia dôvery medzi rodičmi a dieťaťom. Zblíženia, porozumenia, podpory, zvýšenia sebavedomia, sebahodnoty, ematie a schopnosti vnímať druhých. Dať na známosť a prejaviť svoje potreby či pocity. Vnímať svet očami detí. Dať im možnosť sa v tak nízkom veku spoľahnúť na rodiča. Dať vedieť, že sme tu, pre nich, s nimi.
Možno málo pomôcť. Snáď zachrániť zdravý rozum pre prípady ako som bola ja, novopečená mamina, ktorej pôrod a full time starostlivosť o dieťa vyplo akýsi senzor napojenia sa na dieťa. Preto som tu a preto je znakovanie programu Baby Signs® na Slovensku. Pretože znakovanie je reč bábätiek.
