Z listu od otecka: Jedna z mojich najkrajších spomienok sa viaže k dobe, kedy moja dcéra Olívia používala znakovú reč. Navštívili sme vtedy babičku, moju matku, ktorá žila ďaleko od nás. Olívia ju veľmi nepoznala. Nebola to ľahká návšteva, pretože v tej dobe bola moja matka v nemocnici pre dlhodobo chorých. Napriek tomu, že bola veľmi chorá, zakaždým, keď sme ju navštívili aj s Olíviou, pookriala. Najprv sa Olívia hanbila, ale vďaka svojej starej vernej mačke sa matke podarilo prelomiť ľady. Počas niekoľkých dní sa zo všetkých troch stali dobrí priatelia. Nakoniec prišla chvíľa, kedy sme museli ísť domov. Manželka a ja sme sa rozlúčili, ale v tom zhone sme zabudli na Olíviu. Ona však nezabudla. Keď sme odchádzali, rozčúlene urobila znak pre “mačku”, chytila moju ženu za ruku a vliekla ju do matkinej izby. Tam ju babička objala. A potom nastal ten neobyčajne zvláštny okamih, na ktorý nikdy nezabudnem. Na slová mojej matky “Mám ťa opravdu moc rada, Olívia” sa jej malá Olívia pozrela do očí, usmiala sa a skrížila si ruky na srdci – bol to jej znak pre “MÁM ŤA RADA”. Ťažko by ste si mohli predstaviť krajší darček. Pre moju matku to bolo vtedy to najdôležitejšie na svete.
